Próza Naturizmu
Próza Naturizmu
- Najvyššie štádium lyrizačných tendencií, zobrazuje človeka spojeného s prírodou
- Typické je rozprávanie v prvej osobe
- Próza naturizmu sa na Slovensku dostáva do popredia vďaka potrebe zdôrazňovať hodnoty domova
- Záchranu pred odcudzeným svetom hľadajú autori v dedinskom prostredí, v duševnom svete jednoduchých ľudí, vo vlastnom vnútri, vo svete symbolov, mýtov a baladickosti.
- Psychika človeka je budova, nevie predstierať, do popredia sa dostáva rozprávková predstava a 3 mýty (života, prírody, lásky)
- Žánre – novela a poviedky
- Lyrizácia jazyka (používanie umeleckých prostriedkov)
- Lyrizácia textu (slabá dejová línia)
- Lyrizácia postáv (dôraz sa kladie na psychiku – postavy sú zrastené s prírodou, prostredím a delia sa na kladné a záporné)
- Hrdina je často rozprávačom, podáva udalosti subjektívne a je často vyčlenený z kolektívu.
- Svet sa rozdeľuje na : 1. Tam hore (príroda, hory, neskazený svet)
2. Tam dole (dedina, závisť . . . )
- rozprávkovosť – dobro víťazí nad zlom, nadprirodzené sily, symbolika čísel.
Drak sa vracia
Autor:
Dobroslav Chrobák
Dielo:
Drak sa vracia
Obdobie:
naturizmus
Kompozícia:
12 kapitol, dielo sa zažína mottom: Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku.
Útvar:
novela
Téma:
návrat obávaného človeka do dediny.
Idea:
predsudky ľudí, ktoré často odsúdia človeka skôr, než ho stihnú spoznať. Je tu dôkaz o tom, že ľudia sa často mýlia a že obraz, ktorý si o človeku utvoríme z dojmov, ktoré v nás budí, nemusí byť vždy pravdivý.
Opisy postáv:
Drak: (Martin Lepiš) prichádza do dediny ako starší muž, jeho havranie vlasy sú pretkané šedinami, je mocný a utiahnutý, je to výborný hrnčiar, ktorého vyučil slepý hrnčiar svojmu remeslu. Všetci sa ho obávajú a myslia si, že on je príčinou všetkého nešťastia v dedine.
Eva: Mladá pekná žena s hrubým vrkočom pevných tvarov. Je to žena Šimona Jariabku, ktorý ju miloval a vzal si ju, hoci mala dieťa s Drakom, syna jej vychováva mama. Ľúbila Draka, ale ten jedného dňa odišiel bez rozlúčky a vracia sa až po niekoľkých rokoch. Eva rozpráva ako stará príbeh o drakovi svojmu vnukovi. Je do neho zaľúbená po celé roky, počas ktorých je vydatá za iného.
Šimon: miloval svoju ženu natoľko, že si ju vzal za ženu, aj keď mala dieťa s iným. Ale keď vidí, že Eva stále čaká a ľúbi Draka, prestane sa s ňou rozprávať, je tichý a zatrpknutý. Bojí sa, že mu Eva utečie za Drakom. Celá dedina akosi túži po konflikte Draka a Šimona, ktorý sa ale neudeje.
Dejová línia:
Eva všetko robí ako každý večer, keď začne zvoniť na poplach, ale to si len zvonár viac vypil. Eva je nepokojná. Keď sa jej muž vráti domov, tichý ako vždy, neprevravia si ani slovko, ale dnes jej povedal: „Vrátil sa ti...“ Spomínala si, keď ju prvý krát pobozkal, ako vyrastal... Keď dospel, celá dedina bola proti nemu. Keď prišlo sucho, priniesol si glazúru vo vreciach, ale všetci si mysleli, že je to múka, vyrabovali ho a keď videli, čo to je, obvinili ho zo strigônstva. Chceli ho zabiť. Na druhý deň ho našli pastieri v tej istej jame, v kt. zomrel slepí hrnčiar. Vtedy už baby klebetili, že sa s ním Eva prespala. 2 týždne ho opatrovala, kým sa mu zahojila rana na čele. Potom bez jediného slova odišiel. Potom o dva roky za ňou prišiel do komory Šimon, bol opitý a ona otupená a šmyklo sa... Potom sa vzali, ona musela byť bez party, ako prespanica. Keď jej oznámili, že sa vrátil, vybehla pred dom, aby videla, či sa v jeho chalupe svieti a vrátila k mužovi. Po dedine sa rozšírilo, že sa Drak vrátil – ženy sa modlili, deti zavčasu museli ísť spať, muži kľali. V krčme niet inej témy. Čakajú na Šimona, ale prišiel Drak. Napije sa a naje, keď odíde, príde Šimon. Domŕzali doňho, že neskoro prišiel. Šimon vie, že on nie je pôvodcom jeho problému, ale dedina si ho vybrala za pomstiteľa, čím Šimon trpí. Povedal Eve, že môže ísť za ním, ale nešla. Ráno bolo krásne, išiel vysliediť Draka, a ten pribíjal doštičky pod hniezda a lastovíčaťu dal slinu spomedzi pier. Keď Drak prišiel, všetci očakávali suchý rok, tak ako pred drakovým odchodom. Ženy klebetia o kliatbe a božom treste. Eva sa správa ako pred tým – s Drakom sa nestretla. Dedine prekáža, že neprišla dráma = bitka. Horúčavy spôsobili požiare aj v častiach, kde sa pasie dedinský dobytok. O ceste, ako ich zviesť do dediny vie len Drak, kt. za dovedenie volov žiada dovolenie ťažby hliny na hrnce pod Peklom. Drak chcel pomocníka, dedinčania ísť nechceli. Nakoniec padne rozhodnutie, že s ním pôjde Šimon, myslia si, že Šimon dá na neho pozor, že mu neujde, a dovedú kravy spolu do dediny. Ak sa do týždňa nevráti – podpália mu dom. Vydali sa na cestu – sú takmer rovnaký. Splývajú s prírodou, patria k nej. Začína sa deň a im sa pomedzi stromov zjavuje dvojramenný kríž – symbol alebo upozornenie. Šimon vidí Kriváň v celej svojej majestátnosti => úcta ako k slovám v katechizme. Musia zliezť do doliny, Šimon včas upozorní Draka na skalu, kt. by ho mohla zabiť. Došli až k čriede, okolo kt. boli plamene. Stádo bolo choré, chudé a špinavé. Strážne psy sa konečne oslobodili od náhubkov. Prešli cez Závory do Tichej doliny, kde bolo dosť trávy, pre voly - musia zmocnieť. Drak odkiaľsi zohnal žinčicu a baránka. Šimon ho pozoruje, uvedomuje si, že je kritickejší, ako by mal. Šimon je voči nemu zaujatý – uvedomuje si, že Drak je veľmi šikovný. Nerozprávajú sa – len pokyny a pokriky. Šimon premýšľa prečo išiel s Drakom – už to nie je len pre Evu, ale aj pre Drakovu česť a stratenú dôveru ľudí. Začalo pršať a Šimon začal Eve strúhať kúdel okolo kt. sa krúti had. Drak si dal dole pásku z oka, kt. mu dedinčania vybili. Šimon si uvedomil, že jazva sa podobá hadovi na kúdeli. Drak poslal do dediny chlapca, aby oznámil, že budú v Tomanovej. Drak každý deň odchádza – Šimonovi to je divné. Príroda po dažďoch ožila. Konečne sa zberajú na odchod. Drak ide popredku. Stretli Poliakov, kt. Drak poznal. Šimon si myslí, že sa zjednávajú na predaji dobytka. Príde k nemu a napadne ho. Poliaci chcú Drakovi pomôcť, ale ten im to nedovolí. Šimon ho šľahne bičom. Drak ho udrie, aby sa upokojil. Stratí vedomie a uložil ho do koliby. Keď sa preberie, na poľane je vatra a okolo ľudia. Šimon si myslí, že ho Drak dobehol, utekal do dediny a cestou podpálil strechu na Drakovom dome. Išiel za richtárom a povedal, čo sa stalo, išli spolu, že pôjdu do Tomanovej, ale zbadali blížiace sa stádo, s Drakom a jeho ženou Žoškou, kt. s ním bola aj včera, na čele. Drak mu priniesol kúdeľ a odpustil že mu podpálil dom.
EPILÓG:
Stará mama dopovedala príbeh už v prítomnosti svojmu vnukovi: „žili šťastne až kým nepomreli...“
Umelecké prvky:
Zvukomalebnosť (šššsssššš), neutrály (3 os. j. č.), ľudový jazyk, zainteresovanie čitateľa do deja.
Tri gaštanove kone
Dielo:
Tri gaštanové kone
Autor:
Margita Figuli
Žáner:
novela s prvkami rozprávky
Hlavné postavy:
kladné postavy:
-
Peter - statočný a milý mládenec, ktorý by za Magdalénu položil aj svoj život
-
Magdaléna - citlivá a nežná dievčina, veriaca v Boha
záporné postavy:
-
Jano Zápotočný - zámožný sedliak, pijan a tyran
-
Maliarička - Magdalénina matka, ktorá bažila po bohatstve Zápotočného
Idea:
Láska prekoná všetky prekážky.
štýl:
príbeh rozpráva hlavná postava Peter
Obsah:
Jedného dňa sa Peter rozhodol, že pôjde späť na Oravu požiadať Magdalénu o ruku. Po ceste však stretne jej bratranca Jožka Greguša a zámožného Jana Zápotočného, ktorí práve pašovali kone z Poľska. Peter zistí, že Zápotočný sa chystá na pytačky a dievčinu, ktorú ide popýtať o ruku, nie je nik iný ako Magdaléna. Peter ešte zisťuje, že Zápotočný nie je dobrý človek a musí si overiť, koho Magdaléna naozaj miluje.
Jej matka Maliarička ju už sľúbila Janovi, ktorý bol veľmi bohatý, zatiaľ čo jej otec by ju najradšej vydal za Petra, pretože ho mal rád ako syna.
Počas pálenia svätojánskych ohňov si Magdaléna s Petrom dali sľub, že sa Peter vzdá tuláctva, príde po ňu na troch gaštanových koňoch, keď ju bude mať kam uchýliť a ona bude čo najdlhšie odďaľovať sobáš so Zápotočným. Tento sľub si vypočul aj Jano a chcel Petra zabiť, pretože Magdaléna už bola sľúbená jemu. Oni dvaja ušli na koňoch na kraj lesa a Jana nechali tam. Tu sa rozlúčili a Peter odišiel do rodného Turca k Ujčinému a Ujčinej splniť svoj sľub.
Peter pracoval, ako len mohol, aby zarobil peniaze na dom a aspoň na kúsok poľa, aby mali s Magdalénou nejakú obživu. Raz sa mu darilo zarobiť a inokedy nie, ale zvládal to, pretože mu pomáhali chlapi z dediny. Keď mal dom, potreboval už len dva gaštanové kone, pretože jedného mal. Bol to požičaný kôň, s ktorým prišiel na Oravu a teraz si ho kúpil.
Keď prišiel na Oravu dozvedel sa nepríjemnú správu a to takú zlú, že mu skoro srdce puklo od žiaľu. Magdaléna sa vydala za Jana Zápotočného, pretože ju v deň pálenia svätojánskych ohňov zneužil a ona s ním čakala dieťa, ktoré nakoniec ani neprišlo na svet.
Peter hľadal Zápotočného u neho doma, ale potom zistil od okoloidúcich, že je s Magdalénou na poli. Keď ta prišiel, Jano práve mlátil koňa, ktorého Magdaléna musela držať. Keďže to bola slabá a krehká žena, neudržala ho a spadla. Na to všetko Magdaléna ochorela tak, že si všetci mysleli, že zomrie. Zavolali aj dedinského farára, aby jej dal posledné pomazanie. Ale ako zázrakom sa Magdaléna začala už na druhý deň uzdravovať.
Jedného dňa, keď bol v dedine jarmok, začuli muži s Petrom v krčme krik. Mysleli si, že ženy oblievajú chlapov, ktorí práve išli z poľa, ale mýlili sa. To kričala Zápotočného sestra, aby išli s ňou k nemu. Všetci z krčmy a ostatní dedinčania, ktorí ju počuli sa nahrnuli pred Janov dom, kde Magdaléna držala koňa a Jano naňho vypaľoval slovo „TULÁK“. Magdaléna ho neudržala a kôň zabil Zápotočného.
Magdaléna sa vzdala majetku, ktorý zdedila, v prospech jeho sestry. Jediné, čo chcela, aby jej bratranec Jožko dostal dvoch najlepších koňov. Za muža si zobrala Petra a spolu odišli do Turca.
Nevesta Hôl
Dej
románu sa od tejto chvále pohybuje v rovine reálnej i fantastickej. Skutočnosť sa prelína s preludmi, s nereálnym svetom, s vidinami.
HRDINOVIA
Hlavná postava, rozprávač románu, sa vracia po desiatich rokoch strávených v meste do rodného kraja, aby tam prijal miesto hájnika. Jeho sprievodcom je kôň Eguš, s ktorým s veľmi dobre rozumie. Prichádza v radostnej nálade, všetko mu je dôverne známe, zdá sa mu, že nič sa nezmenilo.
Hájnik (jeho meno – Libor – sa spomína iba raz v celom diele) si v spomienkach vybaví postavu dievčaťa z detstva, s ktorým sa kamarátil. Je to Zuna, dcéra slepého mlynára. Od dedinčanov sa dozvedá, že ju považujú za dievča ľahkých mravov. Krčmár Weinhold by si ju aj tak chcel zobrať za ženu, ale len pre majetok slepého mlynára.
DEJ
Zuna je tajomná, záhadná a nepolapiteľná, ustavične sa mení a všetkým uniká. Je dieťaťom prírody, vie dokonale napodobniť prírodu, jej zvuky. Rozumie horám, stromom, kvetom i zvieratám a tak ako ony, chráni si svoje tajomstvá.
Zuna uniká aj mladému hájnikovi, ktorý po nej stále viac túži. O Zunu však má záujem aj uhliar Tavo, bývalý námorník. Jeho výzor je odpudzujúci, je neľudsky mocný, má niektoré takmer nadprirodzené schopnosti. Zunu stráži od detstva ako svoju budúcu nevestu, a preto verí v jej čistotu a nevinnosť.
Hájnik sa trápi, je žiarlivý, nechce stratiť Zunu. Zuna mu už spôsobuje nielen psychické, ale aj fyzické utrpenie. V románe začínajú prevládať iracionálne, snové, mýtické prvky. Objavuje sa On, záhadný tulák, tvor, ktorý vyzerá ako človek, ale v skutočnosti nepatrí k ľudskému plemenu. Vzbudzuje všade hrôzu a tieseň. Je to najtajomnejšia postava románu.
Vo sne sa Zuna zverí hájnikovi, že je v zahatí ducha hôr, ktorý berie na seba niekedy podobu vlka, niekedy podobu záhadného tuláka.
Zuna začne hájnika nenávidieť. Ten sa rozhodne, že vystopuje a zabije tajomného vlka. Stretne sa s Tavom, ktorý ho odvedie na posledné stretnutie so Zunou.
Zunu napokon nedostal ani Tavo, ani hájnik, ale tajomný On. Je zranený a Zuna ho chce zachrániť, napokon h však zabije – prehryzne mu hrdlo.
Hájnika, ktorý z lásky k Zune zanedbal svoje povinnosti, a preto vyhoreli obecné humná (v nich zahynul aj jeho kôň Eguš), prepustia zo služby.
V závere románu Zuna zmizne – vychovali je vrchy, hole a napokon si ju aj vzali, pretože i hole majú svoje nevesty.