Niektoré epické žánre
Poviedka
je epický žáner krátkeho a stredného rozsahu s jednoduchou fabulou a menšou intenzitou dramatickosti. Patrí medzi tzv. krátku prózu. Hlavnými rysmi sú jednoduchý dej a nemennosť charakteru hlavnej postavy.
Hlavnými prvkami poviedky sú: časová a často aj miestna neurčenosť a minimálny výskyt hrdinov a fantastických motívov. Hlavné postavy sa nevyvíjajú. Väčšina poviedok končí pointou.
Robinzonáda
je označenie pre typ filmového alebo literárneho diela , ktorého ústredným námetom je postava stroskotanca ( stroskotancov ) a problémy , ktoré musia títo riešiť . Meno získala podľa románu Daniela Defoea , Robinson Crusoe .
Prvé literárne robinzonády vznikali v 18. storočia a operovali spravidla s stroskotancov na pustých a neobývaných ostrovoch (respektíve ostrovoch obývaných ľudožrútmi ) . Často sa jednalo o klasickú dobrodružnú literatúru , hoci mohla mať aj vzdelávací charakter , alebo mohla presahovať do zložitejších otázok sociálnych , najmä pokiaľ ide o vplyvy osamotenia alebo dlhodobého pobytu na jednom mieste s malou skupinou ľudí na ľudskú psychiku . V súčasnej dobe možno prvky robinzonád vysledovať aj v dielach science fiction ( kde sa možno stretnúť napríklad s stroskotancov vesmírnymi ) a v rôznych hororových dieloch . Bežní sú aj stroskotanci , čo spadli do hlbokého pralesa s lietadlom atď
Robinzonáda v literatúre
Za zakladateľa subžánru je považovaný anglický spisovateľ Daniel Defoe pre svoje klasické dielo Robinson Crusoe . Ďalšími známymi Robinzonáda sú napr Švajčiarsky Robinson od J.D. Wysse ( kritizovaný pre značne absurdné prírodopisné reálie ) , alebo knihy Julesa Verna Dva roky prázdnin a Tajuplný ostrov či H. Stacpooleho romantické dielo Trilógia Modrej lagúny . Za určitých okolností je možné chápať ako trochu kuriózne robinzonádu aj príbehy Maugliho ( pozri Rudyard Kipling , Knihy džunglí ) .
Mýtus
alebo báj je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový výklad o jave či veci, ktorý/-á človeka nabáda k premýšľaniu a nie je samozrejmý/-á. Mýty sa sústreďujú na vnútorný vzťah s božstvami či "neznámom". Odrážajú sa v nich individuálne, ale aj kolektívne túžby, potreby a obavy. Súbor mýtov (najmä určitého etnika či národa) sa nazýva mytológia či bájoslovie.
Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). Ľud si mýtami vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie.
Mýtus nemá konkrétneho autora , je to kolektívny výtvor. Dáva odpoveď bez toho, aby najskôr nastolil príslušnú otázku. Mytický príbeh nám poskytuje odpovede na otázky, čo neodzneli, a tak sa nemohli pred nami vynoriť ako skutočný problém, ktorý vyžaduje skúmanie a pripúšťa viaceré riešenia.
Mýtus nás odkazuje na pradávnu minulosť, v ktorej sa zrodilo základné usporiadanie sveta.
Bájka
je epický žáner, v ktorom zvieratá, rastliny alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia (tento jav sa nazýva antropomorfizácia alebo personifikácia). Vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. Prvé bájky ústne prednášal Ezop v 6. storočí pred Kr.
V bájke sa využívajú irónia a satira cez ktoré autor humornou formou kritizuje správanie ľudí.
Jednotlivé zvieratá v bájke získavajú ľudské vlastnosti, ktoré sa pre nich postupne stávajú typické (. líška prefíkaná). V reálnom svete zvieratá nemusia byť nositeľmi týchto vlastností, ale ľudia im ich z nejakého dôvodu (napr. vizuálneho) prisúdili.
Bájky boli pôvodne určené dospelým čitateľom (poslucháčom), v 19. a 20. storočí sa začali stále viac posúvať do detskej literatúry.
Zaujímavé je, že útvary podobné bájkam sa vyskytujú aj u juhoamerických Indiánov a afrických domorodcov. Tieto bájky neboli navzájom ovplyvnené, no napriek tomu majú spoločné rysy.
Legenda
(z lat. legendum - má sa čítať) - je stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou. Obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými prvkami a motívmi. Opisovala reálnu historickú udalosť, ktorá obsahuje jednu vec, nie celkom realistickú. Vyzdvihuje sa asketický život.
Povesť
je nie veľmi dlhý žáner prozaickej epiky, ktorý spravidla spracúva historickú tematiku voľne, v rozpore s historickou skutočnosťou, s pútavým dejom. V súčasnosti je termín takmer výlučne vyhradený pre oblasť ľudovej slovesnosti. V minulosti sa ako "prostonárodná povesť" označovala ľudová rozprávka.
Povesť je podobná rozprávke, má jednoduchý dej a je krátka. Má často reálny základ.
Povesti rozdeľujeme na:
-
heraldické - vysvetľujú pôvod erbov
-
miestne - vzťahujú sa k nejakému miestu
-
historické - rozprávajú o významných udalostiach národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti
-
fantastické - rozprávajú o magických bytostiach, javoch.
Rozprávka
je krátky prozaicky, zriedkavo - veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov.
Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské (rozprávkar).
Ľudové rozprávky sú žánrom ľudovej slovesnosti a patria k najstarším a najrozšírenejším formám ústnej slovesnosti. Majú najrozmanitejší obsah v závislosti na dobe a spôsobe života. Každý národ, ale aj menšie socioskupiny odrážali svoj spôsob života, vzťahy, dobro a zlo, lásku a nenávisť atď. vo fiktívnom či fantastickom príbehu, satiricky alebo humorne, kde hrdinovia prekonali útlak, biedu a chudobu a svojou dobrosrdečnosťou a mravnosťou víťazia nad zlom, úkladmi ľudí, drakov, šarkanov, ... .
Rozprávka má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov, preto sú spravidla nadčasové a mimo konkrétny priestor:
Bola raz ... , kde bolo tam bolo ... , a pod.
Rozdelenie
Rozprávky delíme na:
-
legendárne (dôležité)
-
dobrodružné (dôležité)
-
fantastické (dôležité)
-
realistické (dôležité)
-
historické
-
humoristické
-
irealistické
-
o mŕtvych
-
novelistické
-
satirické
-
o strašidlách a čertoch
-
zvieracie
-
démonologické
Balada
-
autor balady je neznámy;
-
dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste;
-
často sa využívajú magické čísla (tri, sedem,...)
-
v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy (umrlci, víly, strašidlá) a prebiehajú neskutočné deje (prekliatie).
Od rozprávky sa odlišuje:
-
dej balady sa obyčajne končí tragicky,
-
pôvodne sa spievala (pôvodne bola balada ľudovou tanečnou piesňou).
Balada sa šírila ústnym podaním, ľudia v rôznych krajoch si text obmieňali podľa vlastného vkusu a nálady. Tak vznikli obmeny na jeden motív - varianty.
Prvá zbierka ľudových balád pochádza zo Škótska. K nám sa balady dostali ústnym podaním. Do dnešných čias sa zachovalo len niekoľko ľudových balád, ku ktorým poznáme aj nápev (napr. Kačička divoká).
Koncom 18. storočia, ale najmä v 19. storočí začínajú vznikať umelé balady. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Z povestí si autori vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady.
Romantickí básnici využívali baladu na vyjadrenie svojich romantických pocitov (lyrický moment). Poznáme balady:
-
ľudová- napr. Išli hudci horou, Jeden otec dobrý, Išlo dievča po vodu, ...
-
umelá - napr. J. Botto - Lucijný stolček, Žltá ľalia, Margita a Besná; J. Kráľ - Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky,....
-
sociálna- rieši problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí, napr. P. O. Hviezdoslav - Zuzanka Hraškovie, ...