KLASICIZMUS
KLASICIZMUS
Klasicizmus (17. - 18. st)
SPS: začiatkom 17. storočia - sociálne nepokoje
Tridsaťročná vojna
po ich prekonaní upadá feudalizmus a vzniká úsilie kráľovskej moci vytvoriť jednotný
štát. Vznikajú absolutistické monarchie. Vznikajú manufaktúry a feudalizmus sa
dostáva do krízy a buržoázia je v rozmachu
- je to umelecký štýl 17. storočia, ide o snahu o dokonalosť v obsahu aj forme
- lat. classicus - príkladný, vynikajúci
- zakladateľ je René Descartes
Cogito ergo suum- mýslím, teda som
- autori nezobrazujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť
- v dielach sa objavuje ideál, ale aj jeho protiklad
- rozpor nastáva medzi rozumom a citom, víťazí poslušnosť
- vzorom bola antika, do popredia sa dostal racionalizmus
- krásne je len to, čo je pravdivé
- snaha vytvoriť dokonalé dielo, a preto museli autori dodržiavať isté pravidlá:
členenie na
vyššie žánre - óda, elégia, epos, veršovaná tragédia = neboli určené pre obyčajných ľudí.
nižšie žánre - komédia, bájka, satira = boli určené pre obyčajný ľud.
-nedovoľuje zaujať subjektívny postoj k skutočnosti
-exaktné pravidlá tvorby- Dielo Básnické umenie od Nicolaus Boilea Despreau
Európska klasicistická literatúra
najvýznamnejšie diela vznikli vo Francúzsku - komédie a tragédie.
Pierre Corneille - dráma Cid - hlavný hrdina Rodrigo Cid je príkladom kresťanského rytiera (je verný kráľovi, rodine, viere). Zabije otca svojej milej Chimeny, lebo on urazil jeho otca. Chimena, hoci ho ľúbi, žiada od kráľa jeho smrť. Rozuzlenie je zmierlivé, kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom. (Rodrigo aj Chimena sa dostávajú do hlbokej krízy, keď sa majú rozhodnúť medzi láskou a cťou. Obidvaja dávajú prednosť povinnosti).
Je to tragikomický žáner (autor dôsledne neuplatnil pravidlá klasicistickej literatúry). Postavy sú z vyšších kruhov. Konfliktom je boj medzi láskou a povinnosťou. Víťazí rozum.
ZD: Postavy sú z vyšších kruhov. Konfliktom je boj medzi láskou a povinnosťou. V konflikte víťazí rozum.
Jean Racine - psychologická tragédia Faidra - je grécka kráľovná, ktorú zachvátila zločinná nenávisť k vlastnému synovi.
Obsah:
Králi athénskému Theseovi zemřela žena a zanechala mu syna Hipoyta. Theseus se po druhé ženil s Phédrou a jeho druhá žena se hříšně zamilovala do Hippolyta – jak se sama přiznává za Theseovy nepřítomnosti své chůvě Oenoně. Najednou se v Athénách rozšíří zpráva, že Theseus zemřel. Phédre sama a ji přináší Hippolytovi a při té příležitosti se mu vyzná ze své vášnivé lásky. Ale Hippolyte ji odmítá a Phédre mu přísahá pomstu. Přece se ještě jednou pokusí získat Hippolyta: nabízí mu královskou korunu za jeho lásku.
Náhle však přichází zpráva, že Theseus žije. A skutečně se vrací Theseus do Athén, provázen Hippolytem. V prvním okamžiku pomýšlí Phédre na smrt a vyhývá se Theseovi. Ten, překvapen jejím podivným chováním, hledá jeho příčinu a Oenome, aby zachránila paní, obviní Hippolita před králem. Theseus rozzuřen proklíná syna, vyhání ho a prosí Neptuna, aby ho ztrestal. Neprosil nadarmo – přiběhne Théraméne a přináší zprávu, že Hippolyte zahynul; z mořských hlubin vyslal Neptun hrozného netvora,kterého se polekali Hippolytovi koně, splašili se a usmýkali Hippolyta k smrti. Když se tato zpráva donesla k Phédře, zhrozila se jí a rozhodla se otrávit se a před tím povědět Theseovi pravdu. A tak sotva všechno vypověděla, klesla mrtva k nohám Theseovým.
Jean Baptiste Poquelin - Moliere
- celý život zasvätil divadlu (režisér, riaditeľ divadla, zomrel pri predstavení svojej divadelnej hry Zdravý nemocný. Komédia Lakomec - hlavný hrdina Harpagon trpí chorobnou lakomosťou. Celý život žije v strachu o svoje peniaze. Svoju dcéru Elizu chcel vydať za starého boháča Anzelma, ale Eliza ľúbi chudobného Valéra. Nakoniec sa zaľúbi aj Harpagon do mladej krásnej Marianny, ktorá ľúbi Harpagonovho syna Kleanta. Otec sa stáva sokom v láske vlastnému synovi. Marianna a Kleant ukradnú Harpagonovi truhličku s peniazmi, aby ho môhli s ňou vydierať. Harpagonova túžba po peniazoch víťazí, súhlasí so zobášom Kleanta a Marianny a Elizy s Valérom
Hlavná myšlienka
Nie je dôležité, aký veľký máš hmotný majetok, dôležité je, aby ťa ľudia mali radi a aby si bol šťastný.
Mizantrop - Molier
Osoby: Alcest – Celiménin ctiteľ,
Flint – Alcestov priateľ,
Oront – Celiménin ctiteľ,
Celiména,
Eliana – Celiménina sesternica,
Arsinoé – Celiménina priateľka,
Akast – markíz,
Klitander – markíz,
Bask – Celiménin sluha,
Gardista – francuzskeho maršalstva,
Poleno – Alcestov sluha
1.dejstvo Alcest a Flint sa rozprávajú, vedú dlhý rozhovor, Alcest je pohoršený nad ľuďmi okolo seba, ktorí pravdou ani nedýchajú, vzájomne sa potľapkávajú po pleci, no za chrbtom si o dotyčnom myslia iné. Flint sa čuduje, čo to Alcesta napadá - hovoriť ľuďom pravdu o ich povahe. „Čo vidím, zrak mi trýzni v nejednej už chvíli šľachta i mešťania len žlč mi rozbúrili, hlboký žiaľ ma chytá, smútim rok čo rok, keď pozorujem ľudí a ich úpadok... Dočerta, toľká faloš náramne ma žerie, keď vidím, že má všade otvorené dvere...“ Alcest je zaľúbený do Celimény, tá však pre svoj pôvab a krásu má kopec nápadníkov, starých aj mladých. ALcestove city sú čisté tak ako úmysly. Prichádza Oront, tiež jeden nápadník a chce prečítať svoj sonet. Je otrasný, čo mu Alcest aj do očí povie, no Flint vychvaľuje. Oront urazený, načertený odíde.
2.dejstvo Alcest povie Cilemíne že ju má rád, ale zároveň ju zkritizuje za hárem obdivovateľov: „A kto mi zaručí, že takto pôvabne to isté nevravíte iným iba mne?“ Prichádza markíz Akast, Alcest takéto návštevy nemôže strpieť, ale ostáva. Ohlási sa aj markíz Klitander. Markízi ohovárajú, Alcest sa znechucuje: „Len ďalej, smelo, ostro, vzácni priatelia: každému, kto tu nie je, dajte do tela! No keby niekto z nich sem prišiel, okamžite s radostným prekvapením k nemu pobežíte...“ Spoločnosť odchádza do galérie, prichádza však za Alcestom Gardista, že si ho predvolávajú maršali. Flinta hneď napadne, že v tom bude Orton a jeho nevydarená báseň.
3.dejstvo Akast a Klitander sa rozprávajú o Celiméne. Akastovi je jasné, že ho nechce. Klitander mu navrhne, že ak jedného bude Celiména chcieť, druhý, nech sa vzdiali. K Celiméne prichádza na návštevu sesternica Arsinoé. Ohovorí ju, keď ešte ani pri dverách nie je, no vzápätí ako vôjde sa jej líška. Arsinoé ju však pozná, nuž sa ostro porozprávajú. Celiména sa neurazí, nevyháňa ju, lebo v tom vôjde Alcest, Celiména sa vyhovorí, že musí písať list. Arisoné vybíja ALcestovi Celiménu z hlavy „Zaslúžite si viac než rozmar kokety, veď ona nesiaha vám ani po päty... Áno, sme priateľky, no vyhlasujem znova, že je vás nehodná. Jej láska – to sú iba slová...“ Alcast vie o jej zlých vlastnostiach, no žiada si hmatateľný dôkaz. Arisoné ho zavolá do bytu...
4.dejstvo Elianta a Flint sa rozprávajú, veľmi sa zblížia, uvažujú o horúckosti lásky. Alcest sa vracia z bytu Arisioné nadmieru nešťastný. Arisoné mu dala Celiménin list adresovaný Orontovi, kde je plno urážok na jAlcestovu osobu. Príde Celiména a Alcest s ňou ostáva sám. Vytýka jej list v ktorom je veľa urážok tak ako na jeho adresu ako aj na adresu ostatných „nápadníkov“. Alcest je nešťastný, Celiména hrá formu. V tom príde poplašený sluha Poleno a silí pána na únik, vraj chcú Alcesta zatknúť.
5.dejstvo Alcest sa rozhodol ujsť. Niekto šíri o Alcestovi nezmysly, že je aotorom zakázanej knihy. „Ešte aj Oront prispel k rozmnoženiu hlasov a šíri klebetu, čo zjavne smrdí basou. Žiaľ tomu mamľasovi verí kráľ! Prečo som mu len čistú pravdu povedal, keď nevolaný prišiel za mnou temer plačky a prinútil ma čítať jeho rýmovačky!“ Prichádza Oront, dobiedza do Celimény nech sa už rozhodne medzi ním a Alcestom. Všetci prichádzajú (sesternica, priateľka), markízi chcú tiež vedieť pravdu. Obaja dostali list, Arant s nežnými slovami na seba a hanu na Klitandera a naopak. Vzájomne si všetci pred všetkými čítajú listy. Oront to vzdá prvý, odchádza, potom aj markízi. Alcest sa však nevzdáva, verí, že Celiména je schopná čistého citu, tak jej dáva ponuku. KA ho naozaj ľúbi, nech s ním odíde za hranice na vidiek. Rozmaznaná Celiména odmieta, Elianta a Flint si vyzná lásku a Alcest zdrhne na kraj sveta. Hru zakončuje Flintova výzva: „Poďme aj my za ním, kým sa niečo nestane, a prekazme mu jeho chmúrne želanie.“
Jean de la Fontaine – Bájky
Daniel Defoe- Robinson Crusoe
Johnatan Swift- Guliverove cesty
Voltaire- Caudide- filozofická poviedka o podstate lúpežných vojen kolonializmu.
Ján Kollár (1793 - 1852)
-
narodil sa v Mošovciach, jeho otec chcel mať z neho sedliaka, syn sa proti tomu vzbúril, odišiel študovať do BB, neskôr v BA - Evanjelické lýceum, potom Yenna
-
v Yenne sa stretol s nacionalistickým hnutím Nemcov a zároveň sa spoznával s ľuďmi, a tak spoznal neradostný život Polabských Slovanov, kt. boli ponemčení a ich osud Kollár chápal ako varovanie pre ostatných Slovanov
-
zoznámil sa tu aj s nem. básnikom Goethem, kt. v ňom vzbudil záujem o ľudovú slovesnosť
-
zažil tu nešťastnú lásku, o kt. neskôr písal vo sv. najvýznamnejšom diele
-
po skončení štúdii pôsobil ako evanjelický farár v Pešti a na sklonku života ako profesor vo Viedni
Láska k Frederike a štúdium dejín slovanských národov priviedli Kollára k napísaniu básne Slávy dcera. Báseň je napísaná slovakizovanou češtinou. Obsahuje Předzpěv a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé, V. Acheron. V Předzpěve vyjadril pocity slovenského vlastenca, ktorý žiali nad osudom polabských Slovanov, vyvraždených v minulosti
germánskymi kmeňmi. Stojí na miestach, kde kedysi žili, ale ich potomkov už nenachádza. Kollár vyzdvihuje vlastenectvo a rozvíja myšlienku slovanskej vzájomnosti. Odsudzuje utláčateľov a zotročovateľov iných národov. Vytvoril predstavu „dubiska“ – Ruska, v ktorom videl ochrancu slovanských národov. Vyslovuje myšlienku o prirodzenom práve každého národa na slobodu.
V prvom speve sa bohyňa Sláva sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy, ktorá má v budúcnosti zbaviť Slovanov utrpenia a postaviť ich medzi popredné národy sveta. Celá Slávy dcera je koncipovaná na putovaní básnika krajinami Slovanov a na ceste ho sprevádza jeho milá – Mína, z ktorej urobil ideál slovanskej devy.
Vyznáva lásku Míne a ospevuje jej krásu. V druhom speve putuje z Jeny do svojej domoviny cez české kraje. Vyznania lásky z prvého spevu sa menia na lúčenie a spomienky. Autorove myšlienky zalietajú k rodnému Slovensku, jeho slávnej i smutnej minulosti. Vyslovuje obavy o osud Slovanov a vyzýva ich k svornosti a zjednoteniu. V treťom speve prichádza básnik na Slovensko. Rozvíja obrazy národného utrpenia, ale zároveň predpovedá Slovanom slávnu budúcnosť. Vo štvrtom speve ho sprevádza Mína, ktorá sa stala nadpozemskou bytosťou, po slovanskom nebi - Léthé. Sem zaradil básnik všetky historické osobnosti, ktoré prispeli k sláve Slovanov.
V piatom speve prichádza do pekla /Acheron/, kam zaradil nepriateľov Slovanov. Program kultúrneho zblíženia Slovanov podal Kollár v rozprave O literární vzájemnosti
Ján Hollý (1785 - 1849)
-
nar. sa v roľníckej rodine v Borskom Mikuláši
-
študoval teológiu v Trnave, kde sa stretol už s bývalými členmi Slovenského učeného tovarišstva
-
idea spis. slovenčiny ho nadchla, a preto sa snažil svojimi prekladmi z latinčiny a nemčiny podporovať bernolákovčinu
-
neskôr pôsobil 30 rokov na fare v Maduniciach
-
pri požiari oslepol
-
zbytok života strávil na fare v Dobrej Vode, kde schválil aj spi. slovenčinu štúrovcov
-
lit. tvorba:
preklady: Homér, Ovídius, Vergílius
pôvodná tvorba: eposy, selanky, žalospevy (elégie), ódy a náboženské piesne
-
epos bol pre neho prostriedkom na priblíženie slovenských a slovanských dejín, najviac čerpal tematiku z obd. Veľkej Moravy (1. ríša Slovanov - politický, kultúrny a náboženský význam - prijatím kresťanstva sa začlenila do civilizovanej Európy) - mali pomáhať pozdvihnúť národné sebavedomie a upevňovať národnú jednotu
-
jeho poézia posilnila národné sebavedomie, ako prvý ospieval slovenskú prírodu, dokázal schopnosť bernolákovčiny vyrovnať sa iným básnickým jazykom
Najvýznamnejším dielom Jána Hollého je epos Svatopluk. Dej eposu sa odohráva v 9. storočí. Veľkomoravské knieža Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše. Rastislava zradí a vydá do rúk Nemcom jeho synovec Svätopluk. Tí
ho oslepia a zatvoria do kláštora. Nemci však Svätopluka zradia a franský panovník Karolman ho dá uväzniť. Svätopluk vo väzení žalostí nad svojím osudom. Na Svätoplukovu prosbu pošle Boh anjela, ktorý Karolmanovi vyjaví vôľu Boha, aby Svätopluka prepustil. Karolman súhlasí s prepustením Svätopluka, ustanoví ho za panovníka Veľkej Moravy, sľúbi mu dcéru za ženu, Svätopluk má byť jeho vazalom. Svätopluk jeho podmienky prijal.
Na Slovensku zatiaľ pohanský boh Černobog prehovára ľud k pohanstvu. Sľúbi im pomoc, a verí, že ak zvíťazia, vrátia sa k pohanstvu. Za Svätoplukovej neprítomnosti panoval Slavomír, ktorý zvolal snem, na ktorom sa Slováci rozhodli pre boj a neprijatie ponižujúcej závislosti. Povstane celé Slovensko. Medzitým Karolman usporiada hostinu, dá Svätoplukovi zdobenú zbraň a štít. Svätopluk tu rozpráva o pôvode Slovanov, ako prišli z Indie, novú vlasť si vždy ochránili v bojoch, ale boli mierumilovní, pohostinní, nevyvolávali vojny. Svojho vodcu pomenovali Sláv, z toho pochádza pomenovanie Slovania. Nemecké vojsko sa blíži k Devínu, Černobog rozpútal búrku a rozvodnil rieku Moravu. Nemci si zhotovujú plte. Svätopluk obišiel nebezpečné miesto, aby sa dostal k Slovanom. Slovania sa stiahli na Devín, Svätopluk s nimi vyjednával, aby ho dobrovoľne prijali za panovníka.
Slovania mu dávajú podmienku, aby sa odpútal od Nemcov, chceli byť slobodní, Svätopluk podmienku prijal. Keď to zistili Nemci, ich vojsko vytiahlo proti Devínu na čele s Britvaldom, boj bol nerozhodný, preto sa stretli v boji vodcovia oboch vojsk, a to Britvald a Svätopluk. Svätopluk zvíťazil. Černoboga dal kresťanský Boh do priepasti. Hlavnou myšlienkou diela je oslava boja za slobodu. Druhou oblasťou Hollého tvorby je idylická poézia. Vydal zbierku kratších epických básní Selanky, v ktorých ospieval slovenskú prírodu v najkrajších ročných obdobiach /jar, leto/ a dedinského človeka.
Ján Chalupka (1791 - 1871)
-
patrí medzi prvých významných slov. dramatikov
-
jeho tvorba je spätá s činnosťou 1. ochotníckeho krúžku, kt. bol založený ok. r. 1830 - L. Mikuláš, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký
-
študoval v Yenne, neskôr pôsobil ako učiteľ
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrili veselohry Kocúrkovo, Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš plesnivec a i.
Kocúrkove sa schádza mestská rada, aby zvolila nového učiteľa.Čižmársky majster Tesnošil podporuje voľbu susedovho syna Martina, ktorý si má zobrať za ženu jeho dcéru Aničku. Tesnošil sa na vandrovke podučil maďarčine a preto sa rád vyvyšuje nad ostatných tým, že do svojej reči vpletá maďarské slová a vety. Neuvedomuje si, že sa tým zosmiešňuje.
Podľa vôle školského a cirkevného inšpektora pána z Chudobíc je zvolený za učiteľa Sloboda z Turca. Pán z Chudobíc, hoci po maďarsky dobre nevie, nasilu sa robí Maďarom a núti do toho aj svojho nahlúpleho syna Atilu.
Všetky kocúrkovské matky, ktoré majú dcéry na vydaj, si robia na neho zálusk. Privítajú mu uvítanie a pohostenie. Sloboda je uvedomelý Slovák a odmieta učiť deti po maďarsky. Rovnako odmieta Tesnošilovu dcéru, ktorú sa mu snažia nanútiť a zaľúbi sa do dcéry starého učiteľa – Ľudmily. Učiteľ Sloboda je predstaviteľom mladej národne uvedomelej inteligencie, ktorá chce pracovať pre svoj ľud a odsudzuje kocúrkovské opičenie sa po zemanoch.