Ján Kollár
Ján Kollár
Pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny.
Študoval v Mošovciach, na gymnáziách v Kremnici BB, evanjelickom lýceu v BA.
Po zložení potrebnej skúšky následne pokračoval v štúdiu evanjelickej teológie na univerzite v Jene. Tu sa oboznámil s nemeckou mládežou, na ktorej sa mu páčila jej idea zjednotenia Nemecka, ale vyčítal jej silný nacionalizmus. V Jene sa vykryštalizovalo jeho teologické a filozofické myslenie, postavené na európskej osvietenskej filozofii a nemeckej teológii.
-pôsobil ako kňaz v Pešti- konfirmoval aj Sándora Petőfiho či Lajossa Kossutha vtedy ešte Slovákov.
1835- sa oženil s dcérou evanjelického farára Frederikou Schmidtovou .
Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho priateľmi rázne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro kritizoval.
Počas a po revolučných udalostí pôsobil vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako „dôverník vlády pre otázky Slovenska“,
Rodný dom Jána Kollára s výnimkou kamennej sýpky, postavenej Kollárovým otcom, bol drevený.
Dňa 16. augusta 1863 sa v Ševcovskej ulici v Mošovciach rozšíril požiar. Okrem iných zhorel aj Kollárov rodný dom, z ktorého sa dodnes zachovala iba spomínaná kamenná sýpka.
Prvá Kollárova bás. zb.: BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA
Obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky
BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA - sa stali základom rozsiahlej skladby
SLÁVY DCERA
V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala PŘEDZPĚV a 5 spevov:
I. ZÁLA - básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou
II.LABE, RÉN, VLTAVA putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami
III. DUNAJ opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy
IV. LÉTHÉ - prechádza s Mínou po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov.
V. ACHERON - dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov
V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek.
Najsilnejším miestom Slávy dcery je PŘEDZPĚV
Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon = grécke dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou)
Předzpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu:
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.\"
Jednoduchá dejová osnova
Slávy dcery má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.
Pre Kollára je príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým.
Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú
„Láska je všech velkých skutků zárod,a kdo nemiloval, nemůže ani znáti, co je vlast a národ.\"
Program, ktorý Kollár básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O LITERÁRNÍ VZÁJEMNOSTI MEZI KMENY A NÁŘEČÍMI SLÁVSKÝMI (1836).
Podal v nej program a plán na kultúrne zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia - spisovné jazyky (ruský, poľský, československý, srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o národnú svojbytnosť (napr. Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovenského národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834 - 1835 vyšli pod názvom NÁRODNIE ZPIEVANKY.
Po uzákonení spisovnej slovenčiny došlo k sporom: Kollár verný svojim náhľadom, o \"československom kmeni\", ostro vystúpil v zborníku HLASOVÉ O POTŘEBĚ JEDNOTY SPISOVNÉHO JAZYKA PRO ČECHY, MORAVANY A SLOVÁKY.
Štúrovci polemizovali s Hlasmi, vyvracali najmä Kollárove názory v otázke spisovnej slovenčiny.
Poézia
1811 – 12 Deploratio praesentis status Hungariae (Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku)
1821 Básně Jána Kollára
1824 Slávy dcera ve třech zpěvích – Sála, Labe, Dunaj
1832 Slávy dcéra – nové vydanie s piatimi spevmi (I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III Dunaj, IV. Lethe a V. Acheron
1834, 1835 Národnie zpievanky čili Písně světské Slováků v Uhrách
1836 rozprava O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými
1845 Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích
Próza
1822 Dobré vlastnosti národu slovanského
1843 Cestopis obsahujúci cestu do Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko, se zvláštnym ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou
1950 Pamäti z mladších rokov života
1853 Staroitalia slavjanská
1863 Druhá cesta do Vlach
Polemický spis
1846 Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
Ostatné
1825 Čítanka alebo kniha k čítaní pro mládež ve školách slovanských v městech a deďinách
1826 Šlabikář pro dítky
1831 a 1844 Nedělní, sváteční i příležitostné Kázně a Řeči
1832 Výklad čili přímětky a vysvětlivky ku Slávy dceře
1834 – 35 Národnie zpievanky, čili Písně světské Slovákův v Uhrách jak pospolitého lidu tak i vyšších stavů
1836 O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými